Základná príčina ľudskej bolesti a utrpenia. JA. EGO.
Ja som
Od nepamäti sa ľudia boja smrti, pretože oni sú, existujú a onedlho už nebudú. Táto myšlienka ich desí. Nejde ani tak o strach zo samotnej smrti – psychologického a biologického procesu, ktorý nie je možné zvrátiť. Ide skôr o uvedomenie si, že príde čas, kedy sa naša prítomnosť na tejto planéte skončí a už nič z toho, čo poznáme a cítime nebude. Aké to bude? Nasleduje niečo po tom? Je to naozaj absolútny koniec? Na tieto otázky sa ľudstvo pokúša nájsť odpovede už od svojej nepamäte. Všetky pri tom vychádzajú z uvedomenia si vlastnej individuality. Keby sme sa pokúsili na svet nazerať nie ako jednotlivec, ale ako súčasť jedného obrovského organizmu s názvom život, myšlienky na smrť by nás nemuseli trápiť. Veď život ide ďalej a to je podstatné.
Trápiť by nás mali otázky, aký kvalitný život žijeme a či vhodne prispievame svojou troškou celému organizmu. Dôležité je nebyť zbytočnou, neprínosnou časťou pre celok. Strach by sme nemali mať zo smrti samotnej, ale z obavy, či zomrieme s čistým svedomím.
Ja chcem
Všetko chceme. Čo vidíme, chceme. Keď to nedostaneme sme smutní. Mnohí sú schopní aj ublížiť, alebo dokonca vraždiť, len aby mali. Keď vieme, že niečo nikdy mať nebudeme, závidíme a závisť dokáže splodiť ďalšie neskutočné množstvo bolesti. Prečo chceme? Lebo sme zmanipulovaní. Našim okolím, konzumným spôsobom života, jednoducho všetkým, čo je okolo nás. Marketingové kampane na nás pôsobia tak silno a intenzívne, že sa im nedá prakticky odolať. Tlačia nám do hláv myšlienky, že majetok a všetky hmotné haraburdy je to najdôležitejšie, čo môžeme v živote dosiahnuť. Vravia nám, že to všetko potrebujeme. My sa s ich tvrdeniami úplne stotožňujeme a časom v to úplne uveríme. Už nechceme, ale už potrebujeme. Keď nebudeme mať to, čo väčšina okolo nás, budeme menejcenní. Ľudia sa dokonca zadlžujú, aby si mohli dovoliť to, čo v klamlivej domnienke potrebujú. A nechceme iba hmotné veci. Muži chcú krajšie, mladšie ženy a tie zas bohatších a vplyvnejších chlapov neuvedomujúc si existenciu skutočných hodnôt.
Skutočnosť je úplne iná. Naháňame sa iba za fatamorgánou, za pekným, ale umelým a bezcenným obrázkom. Namaľovali nám ho tí, ktorí nebudú mať nikdy dosť, parazitujú na zmanipulovateľnosti ľudí a nútia nás hrať podľa ich pravidiel. Stačilo by si pritom len uvedomiť, čo je skutočne v našom živote dôležité. Nenaháňať za vecami a vzormi, ktoré nám predkladajú iný, ale urobiť si vlastný úsudok a podľa neho žiť.
Ja mám
Druhé štádium choroby Ja chcem. Konečne sa nám podarí niečo získať. Hurá a čo teraz? Momentom nadobudnutia považujeme danú vec za niečo úplne prirodzené. Časom sa nám to začne máliť a chceme viac. Čím viac máme, tým viac chceme. Sú to prepojené nádoby. Vyvoláva to u nás závislosť po matérii. Konzumná spoločnosť nás v tom len podporuje. Je už bežné, že obetujeme prevažnú časť nášho života naháňačke za majetkom. Rodina a vzťahy idú do úzadia. Kto nepracuje aspoň 12 hodín denne, nič „nedosiahne“. Veľmi rýchlo zabúdame, prečo sme začali pracovať a už iba slušný život nám nestačí. Chceme luxusný. Táto choroba spôsobuje vnútorný nepokoj, ale aj strach. Keď niečo mám, môžem o to prísť a dokonca oveľa ľahšie, ako som to získal. Môžeme prísť o všetko. Koľko ľudí si siahlo na život len preto, že prišli o majetok? Koľko ľudí žije v neustálom strachu z toho, že oň môže prísť? A koľko chcejúcich ľudí urobí všetko preto, aby ho tým majetným vzali? Majetok nikdy človeku šťastie a radosť neprinesie, práve naopak.
Keby sme chceli nájsť skutočne šťastných ľudí, nájdeme ich tam, kde je majetok neznámy pojem. V oblastiach nepostihnutých konzumom, kde sú na prvom mieste ľudské vzťahy. Mali by sme si uvedomiť, že ego chcenie a majetok nám navodzujú len falošný pocit komfortu a spokojnosti.
Toto ma na zivote rozculuje najviac. ...
Blahoželám ku aktuálnej úvahe. ...
Je to v podstate tak. ...
mám , teda som.... všetky hmotné ...
Od nepamäti sa ľudia boja smrti ...
Celá debata | RSS tejto debaty